V tej chvíli mi nenapadlo spýtať sa či jej, alebo jeho, ale predpokladadám že jej. Nečakal som, ale doprajem jej, nech si to užije. Spomienka na rozhovor by zapadla medzi milión ďalších spomienok a stratila by sa. Ale včera sa oživila.
- Janči, mám nový job. A je úplne super.
- Tak to oslávime, večer ideme na Plzeň, som u teba o siedmej.
Sedíme večer na pive, Petra sa už 15 minút rozplýva nad novou prácou. Hlavná referentka spoločnosti pre medzinárodné vzťahy. Pre anglofónne krajiny, a možno aj pre Afriku. Bude musieť robiť program zahraničným delgáciám a zoznámiť sa s pár diplomatmi.
- Hneď v auguste idem do Írska. A tá šéfka mi povedala, že mám ideálny vek na túto pozíciu. Na deti mám ešte čas a po troch rokoch môžem s touto referenciou robiť kdekoľvek v Európe. Dúfam že nebudem tehotná.
- Jasné že nie, však berieš tabletky, nie?
- Nie, ja to svinstvo do seba nedostanem.
- Hm chápem (snažil som sa nahodiť môj chápavý pohľad), kondómy sú tiež spolahlivé, takže don't worry.
Po negatívnom geste v jej tvári, mi začali v hlave kolovať zaujímavé asociácie na číslo sedem a skoro mi zabehlo.
- Ty si len počítaš dni? Nemyslíš, že je to trochu nespolahlivé?
- Nie, Janči, nepočítam. Dávame si pozor, teda Kristián si dáva pozor.
Nazoaj mi zabehlo. Sústo cestovín skoro skončilo späť na tanieri. Po zvyšok večera sa pokúšam zakryť príznaky šoku, pôsobiť pozitívne a vtipkovať. Celkom to ide. Petra sa ešte stále usmieva. Po ďalšom pive je to znova o niečo jednoduchšie.
- Petra, vždy som ti závidel tvoj byt. Máš dobrý výhľad na vodu.
- To hej, Janči, ale keď sa vyleje tak ma tu môže zaplaviť.
- Veď už ti stavaujú ten múr, budeš mať ochranu.
- To hej, aspoň niekde, ...
Do noci sa ozýva zdvojený smiech.